New world

1. Kapitola

Bellin pohľad
 
 Keď som objavila to staré kúzlo na výmenu osobností, bola som nadšená. Konečne budem môcť Rose dokázať, že byť človekom nie je tak super, ako sa zdá. Nie že by som ju nechápala. Zomrela týždeň pred svadbou vinou človeka, ktorého milovala. Rozumela som jej. Ale keďže bola skalopevne presvedčená o tom, akú chybu robím, keď sa chcem stať jednou z nich, rozhodla som sa jej dokázať ako sa mýli. Rose sa potešila, keď som jej oznámila, čo sa chystám urobiť. Ostatní sa tvárili skôr skepticky. Všetci sme sa zišli u Cullenovcov doma, kde sa mala uskutočniť naša výmena.
   Keď všetko skončilo, pozrela som sa na Rose. Vyzerala inak. Vlnité blond vlasy do pásu, žiarivé modré oči- bolo to, čo ma na nej najviac upútalo. Nevedela som, že Rose má modré oči. Potom som sa pozrela do zrkadla, ktoré predo mňa Alice postavila. Nemohla som tomu uveriť. Bola som tak iná. Vo vnútri som sa iná necítila, ale osoba, ktorá sa na mňa dívala zo zrkadla, rozhodne nemohla byť Bella Swanová. Bola som krásna. Nevidela som síce žiadnu obrovskú zmenu, nestala sa zo mňa oslnivá krásavica, ale určite som vyzerala krajšie než predtým. Bledá pleť, tmavé lesklé vlasy a pekné šaty, ktoré presne obopínali štíhlu a pevnú postavu. A tie oči. Pozorovala som ich a videla som, že aj napriek zlatožltej farbe, sú rovnaké, aké som mávala ja. Pozorovala som osobu v zrkadla a priala si, aby som to naozaj bola ja.
   Z vytrženia ma prebralo dôrazné zakašlanie. Rosalie sa na mňa dívala s mierne nahnevaným pohľadom. „Musíš na seba tak čumieť?“ Alice sa zasmiala, ale ja som ani jednej nevenovala pozornosť. Tá sa upriamila na niekoho iného. „Tak, ako sa ti páčim?“ spýtala som sa so strachom a s nádejou v hlase Edwarda. Najskôr neodpovedal, čo ma vydesilo. Ale potom som si všimla jeho očí. Doslova žiaril! Nebolo v nich nič iné, než láska. Láska ku mne. Díval sa na mňa pohľadom, akoby sa ma nemohol nabažiť. Keby som bola človekom, začervenala som sa, ale teraz som sa len dívala do jeho prekrásnych topazových očí. Neviem som, ako dlho sme sa na seba dívali. Snáď aj tisíc rokov!    
   „Bello, vyzeráš nádherne!“ povedala Esme a usmiala sa. „Veru, dokonca krajšie ako Rose.“ povedal Emmett, za čo si vyslúžil od Rose nahnevaný pohľad. „Neboj sa, stále si nádherná.“ upokojila som ju. Vzápätí som podišla k oknu a rozhrnula závesy. Fascinovane som sa dívala na moje žiariace ruky, ktoré iskrili ako milióny diamantov. „Super!“ pomyslela som si a vybehla som pred dom. Zhlboka som sa nadýchla. Všetko bolo pre mňa nové. Všetky tie vône a zvuky, ktoré som nikdy predtým nevnímala, na mňa teraz dopadali zo zdrvujúcom silou.
Rosallin pohľad
   Dívala som sa na Bellu. Bola tak krásna! Postavila som sa pred zrkadlo, prezerala som sa. Nevyzerala som síce tak krásne ako predtým, ale stále to bol pekný pohľad. Zacítila som, ako ma niekto zozadu objal. „Vyzeráš prekrásne!“ povedal Emmett. Vďačne som sa na neho usmiala. Doteraz som si nikdy príliš neuvedomovala, aké studené a tvrdé je telo upíra. Cítila som sa ako v raji. Všetko bolo dokonalé. Akoby som dostala šancu na nový život.
   Práve ma Bella učila variť, keď som z vedľajšej izby začula hlasy. Vedela som, že jeden z nich patrí Emmettovi, ale nedokázala som určiť, s kým sa to rozpráva ani čo hovorí. „S kým sa to Emmett baví?“ spýtala som sa Belly. Tá sa len usmiala. „S Edwardom. Vysvetľuje mu, ako sa ťa má dotýkať, aby ti neublížil.“ Nechápala som: „Neublížil?“ Bella sa chápavo usmiala: „Zabudla si, akí sú ľudia krehkí?“ Na toto som naozaj nepomyslela. Je to už dávno, čo som bola ľudskou bytosťou. A to by tiež vysvetľovalo, prečo sa Emmett minulú noc správal tak chladne. Nechcel mi ublížiť. Pousmiala som sa. Tak veľmi ma miluje. Obrátila som sa na Bellu, ktorá sústavne utierala ten istý tanier už aspoň minútu. „A čo ty a Edward?“  
   Bella bola myšlienkami úplne inde. Podľa jej zasneného úsmevu som ľahko uhádla, čo sa odohralo v Edwardovej izbe prvú noc po našej zámene. „Bolo to nádherné!“ povedala Bella hľadiac niekam do diaľky. Vedela som, že myšlienkami je stále s Edwardom. „Absolutne dokonalé.“ zašepkala.
Bellin pohľad
    Nedokázala som odtrhnúť pohľad od jeho svalnatého tela. Stačil jediný pohľad do jeho topazových očí a obaja sme vedeli, čo bude nasledovať. Objal ma jemne, akoby som bola stále človek a pritiahol si ma bližšie k sebe. Pobozkal ma s takou vášňou, že mi takmer začalo biťsrdce. Jeho pery lačne skúmali môj krk a ja som musela vynaložiť všetko úsilie na to, aby som nestratila vedomie. Po prvýkrát sa nemusel ovládať. Potom, akoby sa čas zastavil. Cítila som, ako postupne mizne moje oblečenie. Nohavice, tričko, podprsenka a nakoniec i nohavičky. Obaja sme boli nahí a on ma držal v náručí, bozkával moju šiju, prsia, brucho. „Pokúsim sa byť čo najjemnejší.“ povedal, keď sa mi díval do očí. „Milujem ťa.“ zašepkala som, keď do mňa prenikol. Začal sa vo mne pohybovať, aj ja som pomaly, ale iste začala veriť, že sa vznášam. Pohyboval sa intenzívnejšie a rýchlejšie a ja som stenala čoraz hlasnejšie. Vedela som, že on sa cíti rovnako krásne ako ja. „Milujem ťa“ zašepkala som znova, keď sme spoločne dosiahli vrchol. Celú noc sme odpočívali so zavretými očami šeptajúc si nádherné slová lásky. Bolo mi nádherne.
   Na druhý deň ma čakala tá najťažšia úloha, pred akú som sa kedy postavila. Mala som na večierok do La Push, na ktorý na Jacob minulý týždeň pozval. Bolo to bude ťažké, ale vedela som, že je to nevyhnutné. Musím si overiť, či jeho slová o priateľstve boli pravdivé. Či bude mojim priateľom, aj po mojej transformácií.
„Ahoj Jaku, platí ten zajtrajšok?“ spýtala som sa svojho vlkodlačieho kamaráta.
Jacob: „Jasné, Bello, prečo? Vari ťa tá tvoja pijavica odmietla pustiť?“
Bella: „Jaku, povedala som ti predsa dosť jasne, aby si ich prestal takto volať.“
Zasmial sa.
Jacob: „OK, tak čo sa deje? Predsa prídeš, nie?“
„No, to záleží od teba.“ zaváhala som.
Jakob: „To nechápem.“
Vysvetlila som mu, čo sa stalo.
Jakob: „Vravela si, že až po svadbe!“
Bella: „Jaku, prestaň! Vravela som ti, že je to len na týždeň. Tak môžem prísť?“
Jakob: „Počkaj, zavolám ti za chvíľku. Musím sa spýtať Sama.“
 
Jakob mi zavolal o niekoľko minút.
Jakob: „Môžeš prísť. Ale vezmi so sebou aj tu blonďatú. Aby sme vedeli, že hovoríš pravdu.“
„Dobre. Ďakujem za dôveru.“ dodala som sarkasticky.
   
   Cullenovci neboli radi, keď som sa im zdôverila so svojim plánom, ale i tak som išla. Vybehla som šialenou rýchlosťou, zo stromov zostali len šmuhy, ale mne to bolo jedno. Niesla som Rosalie v náručí, keď som v diaľke zazrela oheň. Som blízko.
 
koniec 1. časti